na Blog.cz

Vial teplý jarný vánok. Na dohľad nebolo ani kúsok z pevniny. Všade bola iba voda. Véľa, véľa vody. Na oblohe sa sem-tam objavil mráčik, ale inak bolo stále čisto-modré. Slnko pražilo na celú posádku Diablovej čiernej ruže. Neviem, prečo otec nazval túto loď práve takto.

Karibik je naozaj veľký. Veď už sa plavíme približne štyri týždne bez prestávky (iba raz sme sa zastavili v Tortuge naplniť zásoby). Ale stojí to za to. Poklad, ktorý hľadáme má nezaplatiteľnú hodnotu. Päť prsteňov, do ktorých zapečatili rímsky Bohovia kúsok zo svojej moci. V každom prsteni je skrytý dar, ktorý dá svojmu nositeľovi neuveriteľnú moc manipulovať s daným elementom. Červený prsteň - oheň, zelený - zem, biely - vzduch, modrý - voda a ten posledný a najmocnejší, čierny - temnota. No ešte jedno plus čierneho prsteňa je to, čo chce každý. A ak nie každý normálny človek, tak aspoň každý pirát. Nesmrteľnosť. Preto sme sa rozhodli, že ak chceme nájsť prstene, tak ako prvý ten čierny. No ono to všetko len tak super znie...

                        Už chcem zomrieť

,,Au!" zobudila ma silná bolesť hlavy. Vedela som, že opicu mať nemôžem, lebo včera som nič nepila. A po siedmych dňoch mi opica z plesu nemohla už tak silno pôsobiť. Aspoň myslím...

Postavila som sa a šla si po tabletky proti hlavy boleniu. V chodbe som bola prinútená zastať, pretože začal zvoniť zvonček. ,,Prosím, nech to nie je ten blbec!" šuškala som si pre seba popod nos. Zatriasla som hlavou a podišla k dverám. Stlačila som kľučku.

,,Naomiiiiiiiii!" ozval sa dotieravý detský hlas.

,,Uf," vydýchla som si, keď som zistila, že to je len Naruho. Potom som sa zatvárila prísne. ,,Nemal by si už byť v škole?"

               Ples

,,Naomi! Mala by si sa poponáhľať! A nezabudni si tie šaty!" vykríkala za mnou mama.

,,Jasné, mami. Už idem..." odpovedala som a do úst som si vopchala nedojedenú hrianku. Do pravej ruky som zobrala tašku s ozdobami a do ľavej tašku so šatami. ,,Ahojte! Neviem kedy prídem. Možno až ráno, tak sa o mňa nebojte!" vykríkla a zabuchla som za sebou dvere.

,,Fuj," vydýchla som si. ,,Aspoň, že výťah funguje!"

Keď som došla ku škole, už tam bol.

,,Ahoj!" pozdravil sa ako prvý.

,,Ahoj, pomôžeš mi?" spýtala som sa a pozrela som mu do očí.

,,Podľa toho s čím..." odpovedal, chytil ma za ruku a spolu sme vošli do školskej telocvične.

,,To mi dá teda zabrať!" povedala som, keď som sa poobzerala po takmer holej telocvične.

,,To áno," hovoril to akosi čudne.

                  ,,Taký obyčajný deň"

,,Uáááá," zívla som si a pozrela na hodinky na stole. 6:55, ,,to už je toľko?" spýtala som sa sama seba.

Mama s otcom ešte neprišli. Ani nevolali... Dúfam, že sa im nič nestalo.

,,Uáááá," znovu som zívla a už som sa posadila. Pretrela som si oči rukami, odokryla paplón a vstala. V kúpeľni som sa umyla, učesala, vyčistila zuby a šla som sa prezliecť. Celú noc som rozmýšľala o tom, čo som sa deň predtým dozvedela. Stále sa bojím, že keď mi to Kyuumaru všetko povedal sa teraz niekde vyparí. Ale na to by som naozaj myslieť nemala. Teraz mám na starosti omnoho dôležitejšie veci. Ples. 

Cítila som len hrozne bolestivú ranu. Odvtedy si už nič, vôbec nič nepamätám. No čo už. Som mŕtva? ,,Mm," prehodila som sa z chrbta na pravý bok. Niekto na držal za ruku. Takže mŕtva nie som? Pokúsila som sa posadiť, no niečo mi v tom zabránilo.

,, Už je hore?" začula som známi hlas.

,,Mirari?" dostala som cez malú medzierku v takmer zatvorených ústach.

Niekto ku mne prišiel. Pomaly som otvorila oči. Pri mne stál Sagara. To on ma držal za ruku. Na druhej strane postele sedel na stoličke Mirari. V ruke držal šálku, asi s kávou. ,, Si v poriadku? Cítiš sa dobre? Nebolí ťa nič?" vypytoval sa.

Znovu som sa pokúsila posadiť. Teraz už mi v tom nikto nezabránil. Sagara mi ešte aj pomohol. Stále som na sebe mala Sagarovu košeľu.

Usmiala som sa. ,,Dá sa povedať, že neumieram... Ale cítila som sa už aj lepšie," pozrela som zo Sagaru na Mirariho a naspäť. ,,Čo sa tam vlastne stalo?"

,,Napadli nás," precedil nenávistne cez zuby. Jeho tón ma vystrašil. ,,Bolí ťa hlava? Alebo ťa aspoň vtedy bolela?"

,,Za chvilu tam budeme, serzant," porucik sa postavil a siel po padaky. ,,Dobre porucik. Mirari, skus zamerat nejake miesto, na ktorom by sme mohli pristat." Sagara sa pozrel na Mirariho. Na tvary mal vyraz: Do riti, asi sa mi to vymklo z ruk. Z toho uz Sagara pochopil, co sa stalo. ,,Poruciiiik, zrutime sa!! Dajte nam prve dva padaky, ktore najdete." ,,Coze??" porucik sa na Sagaru rozpacito pozrel. ,,Nanestastie som prave zistil, ze v tomto lietadle, po vasej poslednej misii zostal iba jeden padak." Sagara sa nanho prekvapene pozrel. Potom sa spamätal. ,,Bohuzial, porucik, budete tu musiet zostat bez nas." vytrhol porucikovi z ruk padak a uz isiel otvorit dvere lietadla, ked sa zastavil. ,,Mirari!!" Mirari sa nanho pozrel ale nepohol sa. ,,Pohni si!!" vykrikol nanho. Zrazu zacalo lietablo prudko klesat. Sagara mal uz padak na sebe zaviazany a bol pripraveny na let. Vtedy sa Mirari spamätal. Zobral si z police naboje a rozbehol sa za Sagarom. ,,A co roboti??" spomenul si na ne Mirari. Sagara mu hned odpovedal. ,,O ne sa neboj," zaskeril sa ,,Tie sme uz vypustili dole asi pred hodinou. Letia za nami." ,,Aha." vydychol si Mirari.

SPIRAL OF LIFE                      

          Episode II. Who are you??

Episode I. New Student

,,Crrrrrrrrrrr" ozývalo sa celou izbou. ,,Ja-ten-budík-nenávidím-!" potichu si zašomrala osoba spiaca na posteli vedľa budíka. ,,TREESK" a budík zrazu už nebolo počuť. ,,To snáď nie --" za dverami bolo počuť tiché kroky. ,,Naomi ... Ty si ten budík zase vyhodila von oknom?? To je už štvrtý za tento týždeň!" otvorili sa dvere. ,,Prepáč mami" ospalo sa ospravedlnila Naomi. Naomi bola mlade stredoškolské japonské dievča ako každé iné. Mala dlhé, hnedé vlasy, zelene oči, dlhy krk a veľmi štíhle telo. Keď rozprávala, tak sa jej ústa otvárali veľmi malo. To zdedila po svojej matke. Po otcovi nemala nič. Akoby ani nebola jeho. ,,A čo je dnes za deň??" spýtala sa. ,,Je štvrtok, 6:30... takže už aj vstavaj, lebo zase prídeš neskoro do školy. Vieš, že neznášam, keď ti Klipford napíše, že si vymýšľaš ospravedlnenia a chodíš neskoro na jeho hodiny." povedala deprimovane a zhodila paplón z polo spiacej Naomi. ,,Tak už aj nech si prezlečená, učesaná ... a všetko okolo toho. Hlavne si nezabudni desiatu. Máš ju na stole v kuchyni. ,,Rozkaz XDD" odpovedala a posadila sa. ,,Ja už musím isť, tak zase nezaspi." Milo povedala Naumina mama ,,Uhm, tak sa maj..." pozrela sa na hodiny, ktoré svietili z radia rovno na strop malej, útulnej izby. ,,A kedy prídeš??" Jej mama už bola v chodbe a začala si obúvať svoje dlhé kožené čižmy. ,,Ešte neviem. Ale do 11 určite nie. A nezabudni hodiť brata do školy!" a zabuchla za sebou dvere. ,,Ale mami..." Naomi sa rýchlo postavila a rozbehla sa ku dverám, ktoré viedli von, ku výťahu. ,,Nemôže ho tam dnes doviesť otec?? Lebo ma prísť Mirari." Naomina mama ešte stala na schodisku a obzrela sa dozadu na svoju dcéru, oblečenú len v nohavičkách a rozťahanej košeli, ktorú si vytiahla z otcovej skrine ešte predvčerom. ,,Nie, pretože otec išiel na týždňovku do Tokia, takže aj keď ten milý mladý muž príde, musíš Naruha odviesť do školy, a teraz zavri za sebou dvere, lebo ta ešte niekto takto uvidí." otočila sa, a vykročila, tým svojim dlhým ale nežným krokom. ,,Mm, ach Bozeeeee..."

Chapter 5: Deň potom (Marry)

Tik-tak, tik-tak, tik-tak, tik-tak...

Počúvala som. Už asi dve hodiny som sa váľala na veľkej posteli a čakal, kedy mi zazvoní budík.

"Before I fall, too fast. Kiss me qick, but make it last..." môj mobil vybroval.

Zodvihla som. "Áno?"

"Marry, kde si?" ozval sa Terrin detský hlas.

"Doma, prečo?" sadla som si a pozrela na budík. 9:41. "No... do... riti..." vypla som hovor a rýchlo sa šla obliekať. Ešteže som sa zbalila už včera. Lietadlo odlieta o jedenástej a mne len cesta z domu na letisko trvá hodinu! To mi ten deň teda super začína! Hlavne že som si dve hodiny vylehávala. Budík asi nefunguje, alebo čo!

Chapter 4: Ponuka, ktorá sa neodmieta (Marry)

"A potom na mňa žmurkol!"

"Čože?!"

"No fúj!"

"Idiot!"

"Éjha!"